Možno ste v podobnej situácii: pracujete podstatne viac hodín týždenne, ako určuje zamestnávateľ, a tak vám na pohyb nezostáva veľa času. Konečne sa dostanete k tomu, že sa cez víkend vydáte s kamarátmi na cyklistický výlet. Nemáte kondičku, a tak je jasné, kto bude povestnou „poslednou ťavou v karaváne“. Predbiehajú vás úplne všetci, ktorí v ten deň vyliezli na bicykel. Ledva dychčíte na konci skupiny a v kopcoch sa vám všetci nenávratne vzďaľujú za horizontom. Máte síce dohodu, že sa čakáte na kopci, ale keď sa tam polomŕtvy doplazíte, ostatní vyvalení so steblom trávy v zuboch sa zdvihnú z jarku a už takí rozležaní sadajú na bicykle so slovami: „Fajn, už je tu, môžeme ísť ďalej.“ A tak fialový v tvári s tepom ako pred porážkou sa na pár sekúnd zastavíte, aby ste hneď sadli na bicykel, lebo skupina sa vám opäť vzďaľuje. Po výlete ste tak unavení, že ani neviete, ako sa voláte. Toto má byť radosť?
Podobný scenár som absolvovala pravidelne. Vždy som bola tou poslednou ťavou ja a ostatných (najčastejšie muža) som terorizovala výberom trasy, ktorú som mala šancu ako-tak zvládnuť. Mám rada prírodu, rada do nej chodím, ale podobný zážitok vždy zatienil radosť z toho, že som v lese. Až do momentu, kedy som sa rozhodla vyskúšať si elektrický bicykel. Rozhodla som sa požičať si ho na celý víkend a vyrazila som na osvedčené trasy, ktoré som dovtedy na klasickom stroji s problémami zvládala.
Tento víkend bol jedným z mojich najkrajších: to, čo som zažila, bolo neopísateľné. Bola to láska na prvý pohľad. Tá ľahkosť pohybu, pasia z jazdy, fakt, že vyšliapem bez infarktového stavu akýkoľvek kopec, bol famóznym zistením. Nechávala som za sebou štyridsaťkilových fešákov, s ľahkosťou baletky som okolo nich prefrnkla v tom hororkopci na Biely kríž (a to podotýkam, že nie som žiadna laň). Tam, kde som predtým šliapala 4 km rýchlosťou v predsmrtnom kŕči, som teraz s úsmevom a pasiou išla 11 km/hod. Zrazu boli aj stromy zelenšie, obloha viac modrá a vtáci nejako menej falošne spievali.
Moje rozhodnutie „kupujem“ bolo spontánne. Tá úžasná sloboda a nové možnosti, ktoré mi e-bike ponúka, sú na nezaplatenie. Dostanem sa všade, kam chcem, a viem, že zbicyklujem každý kopec. Bez problémov po práci prejdem aj 60 km (priemerná dĺžka mojich cyklistických trás je teraz 56 km), s priemernou rýchlosťou okolo 19 km/hod. Na klasickom bicykli ma vždy niečo bolelo: chrbát, zadok, ruky, šija… Na elektrobiku KTM mi bohovsky sadla geometria, ani po 100 km ma nič nebolí.
Konečne mám šport, ktorý mi vyhovuje. Nemusím chodiť do smradľavej posilňovne, ale som vonku a užívam si prírodu. Ľudia si myslia, že sa len tak „bezprácne“ vozím, ale ja som si významne zlepšila kondíciu – a čo je dôležité: spôsobom, ktorý mi sedí a do ktorého sa nemusím nútiť. A pokiaľ máte plnú skriňu „motivačného“ oblečenia, ktoré ste si kúpili s nádejou, že do neho jedného dňa schudnete, elektrobike vám pomôže tento sen naplniť. Pri pravidelnom trénovaní na e-biku si po krátkom čase oblečiete to, po čom vám srdce piští. Pretože je to ideálny prirodzený kardio tréning, ktorý riadne zrýchli metabolizmus – a keď si, navyše, dáte pozor na stravu, je výmena vášho šatníka zaručená. Nepredpokladala som, že si v päťdesiatke nájdem zdroj radosti práve v pohybe.
Chcem týmto príspevkom podporiť najmä tých z vás, ktorí sa zahrávate s myšlienkou na elektrický bicykel. Choďte do toho, získate do života veľa radosti a pekných chvíľ. Má to len jedno veľké nebezpečenstvo: e-bike KTM je prudko návykový a tejto droge prepadnete hneď, nie až po dlhodobom užívaní. Ale kiež by všetky naše závislosti boli také zmysluplné a radostné, ako práve e-bike.
